Sú spisovatelia, ktorých prózy vedia v čitateľovi vzbudiť nefalšovanú hrôzu a des. Medzi našich majstrov strachu nesporne patrí Laco Hanniker. Tentoraz však ponúka prekvapujúco vtipný, milý príbeh chlapca, z ktorého sa cez neraz úsmevné epizódy stáva muž. Úvodné stránky knihy by čitateľ mohol vnímať ako bezbrehý hold Borisovi Filanovi, nekonečný obdiv k jeho postrehom z ciest a detstva prežitého v bratislavských uliciach. V skutočnosti však autor pomocou skúseností mestského človeka Borisa Filana dokazuje, že radostné detstvo sa dá prežiť všade tam, kde dieťa „nechalo svoje detské srdce“, teda aj na navonok nezaujímavom vidieku. Ďalšou dôležitou postavou príbehu je gróf František Ziči. Uhorský magnát vystupuje v úlohe svojrázneho Chárona, ibaže Hannikerov prievozník nepreváža už zrelého muža na člne, ale v parádnom hintove, a nie do zabudnutia, ale do spomienok. V Hannikerovej próze je tak veľa a tak skvele opísaných zaujímavostí, že po jej prečítaní si istotne mnohí zaumienia, že sa do tých zázračných Voderád vyberú. Plnenými holubmi z nedeľnej polievky ich už pán farár nepohostí, zato mäsko z pečených havranov im hádam ešte Voderadčania ponúknu...
