Johannes Jørgensen fue una figura prominente del renacimiento literario católico de principios del siglo XX, conocido por sus profundas exploraciones de la fe y la historia. Como danés, obtuvo un reconocimiento significativo por su biografía de San Francisco, que rivalizó con la influencia de la obra de Paul Sabatier. Sus escritos a menudo profundizan en las vidas de los santos y las narrativas espirituales, mostrando una profunda comprensión de la hagiografía. El extenso tiempo que Jørgensen pasó viviendo en Asís infundió aún más a su obra una resonancia espiritual única.
There are few lives of the saints in the vast collection of such literature which are as remarkable as this biography of St. Francis of Assisi. Written in a readable and lively style, its scholarship is unquestioned and it is accepted as the most notable contribution to Franciscan literature in modern times.
Aus dem franziskanischen Italien
Johannes Jörgensen píše svoju knihu v „ja-forme“. Je cudzinec, Dán, ktorý sám o sebe hovorí, že je „nehodný“. Putuje. Je to púť z miesta na miesto, od človeku k človeku, aby našiel sv. Františka a jeho ducha. Začína Rietskym údolím, stretáva sa s Talianmi, s nejakým manželským párom, ktorí boli v Ríme a on pri nich cítil, že sú preniknutí dobrotou. Potom sa stretáva s jedným kňazom, ktorý sa s ním dá reči a vysvitne, že pochádza z miest, ktoré chce autor navštíviť, z Greccia. Spomínajú meno Paula Sabatiera, ktorý svojou knihou o svätom Františkovi vytvoril novú epochu. „Smelo možno tvrdiť, že znovu prebudil záujem celého kultúrneho sveta o svätého Františka, najprv Životom sv. Františka a potom svojimi výbornými vydaniami viacerých františkánskych prameňov, ako aj tým, že podnietil mnohých mladších francúzskych, anglických a nemeckých vedcov, aby študovali františkánske hnutie. V júni 1902 bola na jeho popud založená Medzinárodná spoločnosť pre františkánske štúdiá.“
DOSLOV Když bratr Jakub z Fallerony se kdysi tázal bratra Massea, proč ve svém plesání nemění noty, odpověděl vesele, že když v jedné věci nacházíme všechno dobro, netřeba noty měniti. Fioretti, kap. XXXII.
