Stanislava Harkotová Orden de los libros

Viktor Tupalo žil v roku 2022 v Rusmi okupovanej Buči, kde priamo sledoval prichádzajúce tanky. Napriek ostreľovaniu sa odvážil pochovať zabitých susedov. V marci 2023 narukoval a o rok neskôr padol na fronte vo veku 59 rokov, zanechajúc za sebou dospelého syna Maksyna. Oleksandr, ktorý slúžil na fronte v roku 2014, a Anatolij, granátometčík a neskôr seržant inštruktor, obaja utrpeli ťažké zranenia. Anatolij prišiel o obe nohy, Oleksandr stratil ľavú dolnú končatinu. Ako veteráni sa zapojili do obrany Súm, ktoré odolávali okupantom po začiatku ruskej invázie. Príbehy obyvateľov okupovaných území a skúsených veteránov tvoria časť mozaiky, ktorú Stanislava Harkotová predstavuje vo svojej najnovšej knihe. Osudy hrdinov siahajú pred február 2022 a ponúkajú unikátne pohľady na boj za slobodu a nezávislosť. Reportérka Aktuality.sk sa takmer dekádu vracia na miesta poznačené konfliktom, aby dokumentovala ich premeny. Po prvý raz navštívila Sloviansk v novembri 2015 a počas nasledujúcich rokov sa dostala do oblastí blízko frontovej línie. V čase ruskej invázie v februári 2022 bola na ceste do Kramatorska a v lete 2023 sa presťahovala do Kyjeva, odkiaľ sa vydáva za vojakmi a rodinami vzdorujúcimi Moskve. Kniha Kým dýchaš, bojuješ je Harkotovou druhou zbierkou reportáží, ktorá preniká hlboko pod povrch medializovaného obrazu vojny. Prvá séria príbehov vyšla v roku 2022 pod názvom Ešte sme nezomreli a obidve knihy ilustrujú fotografie

Delí ich len pár desiatok metrov, no každá sa nachádza v inom časovom pásme. Paradoxne, slnko nad nimi vychádza a zapadá v rovnakom čase. Príbeh rozdelenej dediny, ktorú po druhej svetovej vojne Sovieti rozkrojili, pozná v pohraničí každý. Obyvatelia žijú v niekoľkých štátoch bez toho, aby opustili svoj dvor. Obec s vyše šesťsto ročnou históriou doplatila na povojnovú sovietsku mocenskú expanziu. Po tom, čo sa Sovietom v roku 1944 podarilo dostať za karpatský oblúk, už sa z územia, ktoré predtým patrilo rakúsko-uhorskej monarchii a neskôr Československu, nestiahli. Moskva a Praha podpísali zmluvu, podľa ktorej sa Zakarpatská Ukrajina stala súčasťou Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky. Priestor, kde predtým neexistovali hranice, začali vytyčovať hraničnými zábranami, strážnymi vežami a ostnatým drôtom. Reportážna kniha je druhým titulom autorky, ktorá začala zaznamenávať obraz slovensko-ukrajinského pohraničia a osudy jeho obyvateľov pred ruskou inváziou. Na jeseň 2022 sa vrátila, aby zistila, ako veľká vojna zmenila perspektívy. Príbehy ilustrujú fotografie Zuzany Gogovej.

Učiteľka na dôchodku Julija Votčer najprv dvíhala na Majdane mobily nebohých demonštrantov a oznamovala smutnú správu ich príbuzným. Potom založila organizáciu Moľfar a dodnes vozí na front potraviny, šatstvo, technológie i lieky pre vojakov.Gréckokatolícky kňaz Vasyľ Ivaňuk odšoféroval v prvý rok vojny s humanitárnou pomocou pre civilistov i vojakov 80-tisíc kilometrov. Dnes sa pravidelne vracia na Donbas, aby slúžil liturgie a ďalej distribuoval pomoc.Učiteľka francúzštiny Anna Zajcevová prežila s niekoľkomesačným synom Svjatoslavom a rodičmi 65 dní v podzemí Azovstaľu, jej manžel skončil ako vojak v ruskom zajatí.Vysokoškolský pedagóg Ihor Kozlovskyj šiel vysypať smeti a skončil ako politický väzeň na 700 dní v pivničnej kobke. Oleksandr Sarabun prežil ilovajské peklo a na front sa vrátil s protézou.Aj to sú hrdinovia časozberných reportáží Stanislavy Harkotovej, ktorá mapuje dianie na Ukrajine priamo v teréne už od roku 2015. Správu o ruskej invázii sa dozvedela cestou vo vlaku do Kramatorska. Na vojnou sužovaných územiach strávila súvisle niekoľko mesiacov. Jej knižný debut Ešte sme nezomreli je správou o ľuďoch vo vojne, ktorú ilustrujú fotografie oceňovaného fotografa Juraja Mravca.