Mária Ferenčuhová Orden de los libros

Auf den Straßen sind noch Menschen zu Fuß unterwegs, während aus dunklen Ecken und feuchten Kellern zahlreiche glänzende Augen ihnen gebannt folgen.

Piata kniha básní Márie Ferenčuhovej je hypnotickou meditáciou o konci a prerode. Individuálny osud človeka sa v nej prepája s osudom vesmíru, mrazivo osobné a zároveň všobjímajúce obrazy intimity akoby presahovali samy seba a rozpínali sa do nekonečna. Černozem predstavuje znepokojivé básnické univerzum na pokraji kolapsu: je to fantastický svet, a možno realita. Černozem je substrát poslednej záchrany.

Ferenčuhovej bytostne civilná, mestská poézia, špecificky citlivá a vnímavá voči spoločenským fenoménom, v básnickej knihe Imunita nadobúda výrazne fyzický, až fyziologický charakter. Dlhodobá autorkina fascinácia momentom prieniku cudzorodého a obrany pred jeho účinkami tu dostáva biologický až medicínsky tvar. Inovatívne pracuje s tradíciou písania ako terapie, no posúva ho predovšetkým smerom k básneniu ako neúprosnej diagnostike subjektu, k analýze jeho vzťahu k sebe samému, k svojmu telu, k budovaniu vlastného Ja, svojej novej identity, v jeho vzťahu k najbližším, k bezprostrednému okoliu, aj k paralelne sa vyvíjajúcim príbehom a osudom. Jej verše sú nevšedne neľútostné vo výraze, zdrvujúce svojou nemilosrdnou vecnosťou.

Publikácia systematicky analyzuje vývoj slovenskej kinematografie posledných rokov v oblasti hraného, dokumentárneho, animovaného a študentského filmu, ako aj filmovej distribúcie a kritickej reflexie. Je doplnená o výberovú filmografiu, bibliografiu a prehľadové tabuľky so slovenskými majoritnými hranými, dokumentárnymi a animovanými filmami 2011 - 2015.

Kolektívna monografia prináša pohľad na vývoj dokumentárneho filmu v niekdajšom Československu, Poľsku a Maďarsku od roku 1945 až do súčasnosti. Osem autorov rozoberá spoločensko politické, inštitucionálne, produkčné i estetické aspekty "non-fiction" filmu, jeho hranice a možnosti, ale aj premenu z krátkeho, často účelovo vyrobeného diela s úžitkovou hodnotou na autonómne krátke i celovečerné umelecké diela reflektujúce spoločenskú realitu okolo nás.

Básne z najnovšej zbierky Márie Ferenčuhovej očarili jednoduchou, no akiste aj silnou obrazotvornosťou či skromným postojom nasilu nevyčnievať": Z vlaku vystupujú ľudia. Pokrčení, spotení, nevedomo sa driapu von, rozpínajú sa, vlievajú sa do ulíc, na chvíľu s hrôzou ustrnú, ale keď vidia, že sanitka mieri doprava, bez váhania pokračujú v chôdzi. Mária Ferenčuhová prednáša dejiny a teóriu dokumentárneho filmu, prekladá z francúzštiny prózu, poéziu aj odbornú literatúru. Vydala dve zbierky poézie Skryté titulky (2003) a Princíp neistoty (2008) a vedeckú monografiu Odložený čas. Filmové pramene, historiografia, dokumentárny film (2009).

Kniha sa venuj emožnostiam filmového zobrazovania s dôrazom na temporalitu filmových aktualít, respektíve dokumentárnych filmov a ich porovnaniu s charakteristikami a temporalitou písaného textu historických prác.

Druhá zbierka básní poetky, filmovej teoretičky a prekladateľky Márie Ferenčuhovej Princíp neistoty je vystavaná z dlhších básnických celkov, tematicky navzájom prepojených v jednotlivých cykloch. Písanie sa pohybuje na pomedzí lyriky a epiky a drobnokresbou mapuje intímny svet hrdinky. Moment hľadania vlastných súradníc v odcudzenom svete preniká téma času a časovosti.

Básnická zbierka Márie Ferenčuhovej Skryté titulky ponúka objavný pohľad na vlastnú skúsenosť, ktorá sa transformuje na odhalenú, niekedy zakódovanú žltú škvrnu temnoty a jasu slova. Autorka pracuje so „slučkou“ neuzavretej kapitoly protirečení a sklamaní, pričom sa stáva normou každého slovného znaku a zmyslom vlastného tápania. V textoch sa objavuje „dvojitosť“ významu Saint-John Persa, ktorá odhaľuje tajomstvo „hlineného lampáša“ svietiaceho v tme znovuzrodenia. Ferenčuhová skúma autopsiu vlastného videnia a vyjadruje mnohovýznamovosť svojich myšlienok. Napriek zdaniu, že nedokáže vpustiť čitateľa do svojho vnútorného sveta, jej poézia je plná intimity a alternatívneho strachu zo zabetónovanej skúsenosti. Autorka prezentuje vlastnú „nedokonalosť“ v labyrintoch nejednoznačnosti doby. V jej textoch cítiť „strih kamery“, ktorý sa zameriava na hlboké pocity a fragmenty duše. Ferenčuhová postupne uvoľňuje gradáciu s prvkami prozaického textu, čím sa snaží o koherentnú príťažlivosť výrazu, ktorý nie je len éterický, ale aj zakorenený v realite. Jej dielo má vzostupnú gradáciu a obsahuje postmoderné prvky, čím sa radí k modernej slovenskej lyrike.