Jicchok Lejbuš Perec Libros

Svoje rozmarno-mystické poviedky písal na sklonku 19. storočia pre východoeurópsku židovskú generáciu, ktorá sa začínala búriť proti múrom geta s pocitom, že ju oddeľujú od civilizovaného a blahobytného zvyšku sveta. Tvoril pre masy obyvateľov karpatských mestečiek a dedín, ktorí s tradičnými čiernymi kaftanmi odložili aj duchovné poklady svojich predkov a vydali sa na cestu do západných veľkomiest. Postupom času však zisťovali, že žiadny z výdobytkov moderného sveta nedokáže zaplniť vyprázdnené miesto v ich duši, kde sa predtým nachádzala po stáročia nazbieraná múdrosť ich predkov. Nepokoj, úzkosť, ba priam zúfalstvo, ktoré takéto zistenie mohlo vyvolať, nachádzame v čírej a vykryštalizovanej podobe v dielach Franza Kafku.

Až do vypuknutia 2. svetovej vojny bol židovský život vo východnej Európe intenzívny, no nie idylický. Vtip o Židovi na opustenom ostrove, ktorý by postavil dve synagógy, ilustruje rozporuplnosť tejto existencie. Na prelome 19. a 20. storočia, keď vznikali „Chasidské príbehy“ Jicchoka Lejbuša Pereca, židovské obyvateľstvo v Poľsku, Bielorusku, Ukrajine a Rumunsku tvorilo väčšinu, no bolo utláčané. V tejto dobe panovala medzi nimi nesvornosť a nenávisť, pričom sa rozširovalo chasidské hnutie s rôznymi frakciami, ktoré čelilo odporu zo strany tradicionalistov, osvietencov, socialistov a nacionalistov. Perec sa nehlásil k žiadnemu z týchto hnutí; jeho prístup bol národný, ale nie nacionalistický. Kládol dôraz na kultúrnu tradíciu a jazyk jidiš ako základ pre národnú identitu. „Chasidské príbehy“ kriticky, no láskyplne reflektujú spoločenské pomery v židovskej populácii východnej Európy, zachytávajúc esenciu takmer vyvraždenej komunity.