V najnovšej básnickej zbierke Jána Tazberíka sú rozvíjané tvorivé postupy z autorových predchádzajúcich troch zbierok - ide osobitne o hľadanie nových prienikov básnického textu do oblastí prózy a eseje, resp. o vyskúšanie novej textovej záťaže básnického obrazu a lyrického subjektu. Zbierka básní sa inšpiruje aj podnetmi z oblasti výtvarného umenia, osobitne svetoznámym dielom Marcela Duchampa Veľké sklo.
Ján Tazberík prednáša svoj introspektívny monológ, ktorým čitateľa vovádza do jemnej mechaniky mysle a pozorovania prirodzeného sveta, ako aj sveta nanovo stvoreného umeleckým úsilím. Z tohto "odsúdenia" na spracovanie podnetov sa snaží získavať odpovede na otázky, ktorými by vysvetlil vlastnú situáciu, i keď má táto reč formu ťažkorozlúštiteľných metafor. Keďže sa však svet prihovára, básnik načúva a vypočuté poctivo zapisuje ako zmysluplný dodatok, ako svoje postskriptum.
Po bezmála dvadsiatich dvoch rokoch prichádza Ján Tazberík s novou knihou - zbierkou básní, ktorú nazval Spod hladiny kameňa. Kolekcia premyslenej a premýšľavej vyzretej lyriky je rozdelená do troch organických celkov, nazvaných Hádnaka kremeňa nemá riešenie, Smrť sú malé nespavosti a Quaestiones disputate de anima. Autor sa tu predstavuje ako zrelý muž, estét, veriaci a vážiaci si slovo, reč a jazyk. Jeho básne sú vážne, zadumané, no nenudia. Vo veršoch cítiť plynutie času - ľudského, ktorý nie vždy koliduje s tým vonkajším. Zbierka básní je nasýtená človekom, ľudským dychom a napriek vedomiu smrti predovštkým životom.
Autorova poézia z predkladanej zbierky sa opiera - obrazne povedané - o dve krídla: imagináciu a myslenie. V kontexte našej poézie predstavuje svojský, progresívny typ tvorby, ktorá má ambície nielen spievať, ale aj poznávať.