Krvavá štiavnická štreka

Očití svedkovia transportu sa báli rozpovedať, čo videli. Rušnovodiči, kuřiči a ďalší zamestnanci mlčali, len plnili príkazy svojich nadriadených. Strach o seba ich paralyzoval. Poddôstojník rozkázal asi štrnástim mužom a chlapcom vystúpiť a odviedol ich do skladišťa, kde sa ozvali výstrely. V ďalšom vozni sa ozývalo kvílenie obyvateľov Veľkého Poľa a Píly, medzi ktorými boli aj Nemci so ženou a dcérou. Pri príchode do Banskej Štiavnice ležali na dlážke vozňa mŕtvi a bezvedomí, ostatní sa snažili uniknúť. Zúfalstvo ich hnalo k dverám, ktoré sa snažili otvoriť, no mŕtvola dievčaťa im bránila. Od tragédie uplynulo viac než sedemdesiat rokov. Opísal som osudy dvoch blízkych, ktorí mali zahynúť pri likvidácii nemeckých obyvateľov stredného Slovenska v roku 1944, tri týždne po vypuknutí Povstania. Jeden zázrakom prežil. Za internovanie a presun vlaku zodpovedal 6. novobanský partizánsky oddiel. Krvavý masaker na štiavnickej stanici videl (dnes asi posledný) očitý svedok, ktorý sa prebudil na rev a streľbu. Cez krytinu mal stanicu na očiach, videl reflektory a velenie. Druhý deň, keď partizáni odpratali mŕtvych, pozoroval stopy tragédie, rozstrieľaný vagón a množstvo krvi, šatstva a piesku na prekrytie krvavých stôp.