Strácanie nájdeného času

Považujem za jeden z najvydarenejších darčekov, ktoré som otcovi dala, to, že som ho vtiahla do literárneho sveta. Som presvedčená, že keby som nepísala, našiel by si tam svoju cestu. Z otcových textov som získala nadšenie pre písanie, aj keď ma priamo neovplyvňoval. Tak, ako v rozprávke O troch grošoch, som mu tento dar vrátila. Chcela som zdieľať svoj svet s rodičmi, priviedla som ich do Café Gallery, kde sa otec zoznámil s ľuďmi, ktorí mu pomohli vydať knihu. Neskôr sa osamostatnil, jeho texty si našli vlastnú cestu, rovnako ako ja. Ďakujem Ivanovi Štrpkovi a Ivanovi Hulínovi, ktorí mu pomohli a stali sa jeho priateľmi. Takmer vždy, keď som napísala text, dávala som ho čítať otcovi, ktorý bol málo kritický. Priala by som si, aby som mu mohla dať prečítať aj tento doslov a počuť, že sa mu páči. Som rada, že medzi nami ostalo málo nevypovedaného. Rozprávali sme sa až do posledných dní, pýtala som sa na všetko, čo som chcela, a zdôverila sa mu. Ostalo len veľmi málo prázdneho miesta, ktoré neľutujem, pretože si ceníme našu intimitu. O texty v školských zošitoch sa chcel podeliť, nielen so mnou, ale aj s inými. Nech sa páči, ocinko.