Hriešna krajina Atlantis

…Videl ho bežať, syna svojho jediného, zrenicu svojho oka, radosť a pýchou svojej staroby, videl ho predbiehať po jednom kráľových milcov aj kňaza v posvätenej tunike — a potom videl mihnúť sa vzduchom kňazov obetný nôž a syna klesnúť na kolená, o dva schody nižšie od toho, na ktorom skamenel ohnivý oblak. Storfius zavrel oči, aby sa nemusel dívať na červený ker, zasadený medzi synove lopatky, rozkvitajúci čim ďalej, tým krvavejšími kvetmi a ťažko si sadol ku kráľovmu stolu. Mal pred sebou ešte jednu povinnosť: Zosňať kliatbu zo Sirikisinej nevinnej hlavy. Zodvihol ruku, ešte stále preteplenú synovým stiskom, že hodí kocku do kráľovho pohára, keď zo záhrady vyletel vysoký detský výkrik strachu, hrôzy, beznádeje a najväčšej ľudskej bolesti, uväznený jedenásť rokov v Siriki-sinom hrdle: — Matka! Každý ho počul a každý videl klesnúť Siiikis na kolená pred mŕtvym Miliatom. Jej biele ruky objímat červený ker, boriť sa múry kamenného domu a pukať sa zem a lámať sa staré stromy a padat žeravý popol a blížiť sa horu vody vody vody.