Ladislav Mňačko Libros

Román Ladislava Mňačka (1919 – 1994) Smrť sa volá Engelchen je jedna z najsilnejších a najvydarenejších próz o druhej svetovej vojne v slovenskej literatúre. Sugestívny príbeh partizánov v beskydských horách je zároveň dramatickým opisom zániku kopaničiarskej dedinky Ploština na sklonku najničivejšieho konfliktu v dejinách ľudstva. Dej sa odvíja ako sled spomienok raneného partizána, ktorý sa nedokáže vyrovnať so skutočnosťou, že činnosť jeho jednotky zavinila smrť dedinčanov. Problém, s ktorým zvádza vnútorný boj, sa postupne rozrastá do ťaživej otázky viny za prostriedky použité na dosiahnutie cieľa. Kniha vychádza z osobnej autorovej skúsenosti a je predchnutá úprimnou snahou o čo najpravdivejšie zobrazenie partizánskych bojov na pomedzí okupovaného Protektorátu Čechy a Morava a fašistickej Slovenskej republiky.

V řadě reportážních črt se autor zabývá nejožehavějšímí otázkami a problémy doby tzv. kultu osobnosti. Jednotlivé příběhy, vesměs autentické, jsou otřesnou četbou, která čtenáře burcuje k tomu, aby se aktivně podílel na rychlém odstranění všech těchto pozůstatků kultu osobnosti.

Diskusia o návrate Ladislava Mňačku do slovenskej literatúry by bola zavádzajúca, pretože nikdy z nej neodišiel; jeho dielo len nebolo vydávané. Mnohé generácie čitateľov si predávali staré vydania jeho kníh, pričom jeho vplyv na literatúru bol stále prítomný. Mňačko do literárneho diskurzu vniesol surové životné fakty a neúnavne bránil slabých proti moci. Jeho dielo „Oneskorené reportáže“ otvorilo novú etapu slovenskej literatúry, zameranú na pravdu. Nikto pred ním neoznačil tak otvorene stav spoločnosti, v ktorej sme žili. Autorovo slovo sa stalo kľúčovým katalyzátorom pre umenie, najvýraznejšie v legendárnom týždenníku Kultúrny život, kde bol nielen autorom, ale aj šéfredaktorom. Mňačko nie je literárny estét, ale bojovník, ktorý sa hlási k svojim publicistickým koreňom. Jeho vášnivý postoj mu umožňuje preniknúť pod povrch javov a demaskovať skryté väzby. Cieľom jeho písania nie sú sofistikované psychologické analýzy, ale surové fakty o spoločnosti. Aj keď sa stretol s kritikou, čitatelia sa k jeho knihám vracali, pretože v nich nachádzali odraz vlastného života. Nové vydanie „Oneskorených reportáží“ je adresované týmto čitateľom, ako aktuálne svedectvo.

V politickém románu Jak chutná moc vypráví autor příběh státníka, socialistického státníka, jehož životní cestu přehlíží v den slavnostního pohřbu státníkův přítel, oficiální fotograf. V průběhu ceremoniálu si klade jedinou otázku: co způsobilo, že se tenhle »velký mrtvý« dokázal v několika málo letech proměnit z živoucího a planoucího bojovníka v charakterovou trosku, v odosobněný sklerotický typ funkcionáře, posedlého už jen sebou samým, svou pozicí, svou mocí. Vášnivě horečně napsaná kniha, líčící nesmírně drastické epizody z let minulých, vyšla poprvé v roce 1967. A přesto je dnes znovu až děsivě aktuální…