Jozef Vozár Libros

Z cesty do stredoslovenských banských miest roku 1764 Druhé vydanie prepisu výnimočných osobných zápiskov a technických náčtkov princa Leopolda, nástupníka trónu, syna cisára Františka Štefana Lotrinského a jeho manželky, uhorskej kráľovnej Márie Terézie. Zápisník vznikol počas jeho inšpekčnej cesty po stredoslovenských banských mestách, ktorú absolvoval spolu so svojom bratom Jozefom – rímskym kráľom, so saským princom Albertom a s ostatnými členmi sprievodu v dňoch 19. až 31.7.1764. Je to jeden z najvýznamnejších dobových dokumentov o slovenskom baníctve a stredoslovenských banských mestách, jediný známy, ktorý je písaný rukou člena panovníckeho rodu s názvom "Denník princa Leopolda z cesty do stredoslovenských banských miest roku 1764". Prvé vydanie tejto výnimočnej publikácie edične pripravil už v roku 1990 PhDr. Jozef Vozár, DrSc. (1926 – 2010).

Ekonomický vývin je prezentovaný v troch chronologických častiach: v období včasného novoveku (1526 – 1711, v období nástupu manufaktúrneho podnikania (1711 – 1790) a v období prechodu od feudalizmu ku kapitalizmu (1790 – 1848).

Augustín Ráth (2. jún 1873, Ružomberok - 12. marec 1942, Bratislava) bol významnou osobnosťou slovenského práva prvej polovice 20. storočia. Svoju právnickú kariéru začal ako advokát v Ružomberku a neskôr pôsobil v Námestove a Bratislave. Okrem advokácie založil noviny Orava a bol šéfredaktorom Slovenských ľudových novín. Zúčastnil sa na činnosti Úvernej banky a zapojil sa do politických volieb. Jeho vedecká práca Práva medzi mužom a ženou v Uhorsku položila základy právnej vedy na Slovensku. V roku 1907 sa stal spolupracovníkom Ottovho slovníka náučného. Počas prvej svetovej vojny pôsobil ako sudca v Novom Sade a Kruševaci, a po vojne pracoval na juhoslovanskom Ministerstve spravodlivosti, kde sa podieľal na kodifikácii zákonov, za čo získal vyznamenanie Rad sv. Sávu tretej triedy. Po návrate do Československa prednášal na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe a v roku 1920 sa habilitoval. V roku 1921 ho prezident menoval za profesora občianskeho práva. Bol zakladateľom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a prvým dekanom, ako aj prvým slovenským rektorom UK v školskom roku 1921/1922. Ráth zastával významné funkcie v slovenských vedeckých spoločnostiach a na Právnickej fakulte UK pôsobil až do konca svojho života.

Monografia Sloboda prejavu v rozhodnutiach súdov je kolektívnym dielom popredných odborníkov z domova, ako aj zo zahraničia. Autori sa zaoberajú filozofickými, historickými, ale najmä právnymi aspektmi slobody prejavu. V podobe analýzy najrelevantnejších rozhodnutí poukazujú na vývoj rozhodovacej praxe súdov nielen v postsocialistických krajinách, ako sú Maďarsko, Slovensko, Česko, ale najmä v zabehnutých demokraciách ako USA, Nemecko a Francúzsko. Osobitne je venovaná pozornosť judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva v prostredí internetu, ako aj slobode prejavu v kontexte Charty základných práv Európskej únie. V závere monografie jeden z jej autorov opisuje osobnú skúsenosť s „uplatňovaním“ slobody prejavu v Číne.

Vladimír Fajnor, narodený 23. októbra 1875 v Senici a zomrelý 5. januára 1952 v Bratislave, bol významnou právnickou osobnosťou prvej polovice 20. storočia na Slovensku. Svoju kariéru začal ako advokát vo Zvolene, kde založil Zvolenské noviny, Zvolenskú ľudovú banku a kníhtlačiareň. Po vzniku Československa sa stal prezidentom Súdnej tabuly v Bratislave a bol spoluzakladateľom Právnickej jednoty na Slovensku, kde ho zvolili za starostu. V rámci tejto organizácie prevzal vydávanie časopisu Právny obzor, ktorého hlavným redaktorom bol 16 rokov. Fajnor tiež pôsobil na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde habilitoval v roku 1922 a v roku 1936 sa stal profesorom občianskeho práva. Zaslúžil sa o rozvoj slovenského právneho názvoslovia a publikoval v oblasti právnej histórie a súkromného práva. Dvakrát bol ministrom unifikácie a raz ministrom spravodlivosti, pôsobiac v úradníckych vládach ako nestraník. V roku 1930 ho prezident T. G. Masaryk menoval prvým prezidentom Najvyššieho súdu ČSR. Po odchode do penzie v roku 1939 prežil druhú svetovú vojnu v Čechách a po oslobodení bol jedným zo štyroch československých právnikov zapísaných do Stáleho arbitrážneho dvora v Haagu.

Znenie podľa skvostne vyhotoveného rukopisu z roku 1572. Na vydanie pripravil a preložil Jozef Vozár.

Július Karmán (4. apríl 1876, Čadca - 12. november 1941, Brno) - zabudnutý právnik. Takto by sa dalo dvomi slovami charakterizovať právnika, ktorý po sebe zanechal najrozsiahlejšie vedecké dielo zo všetkých slovenských právnikov jeho generácie. Napísal samostatne alebo v spoluautorstve dvanásť monografií a päť ďalších editoval. Svoje diela najmä z obchodného práva písal po slovensky, česky a nemecky. Bol presvedčený československý vlastenec, ktorý dôsledne presadzoval používanie slovenčiny v odbornom jazyku.Po vzniku Československa pôsobil ako sudca. Od polovice roka 1922 odišiel na Ministerstvo unifikácie ČSR, kde zotrval až do odchodu do dôchodku ako ministerský radca a prednosta civilného oddelenia. Z rozsiahleho diela J. Karmána sa v tejto knihe nachádza reprint jeho komentára k zákonu proti nekalej súťaži.