Konstantin Vaginov fue un artesano literario cuya obra se adentró profundamente en las corrientes de la historia rusa y la agitación social. Su prosa a menudo exploraba la colisión entre el mundo antiguo y el nuevo, la tradición y la modernidad. Vaginov poseía una refinada sensibilidad estilística y una habilidad para capturar los complejos estados psicológicos de sus personajes. Su escritura es valorada por su profundidad intelectual y atmósfera poética.
Константин Вагинов (1899-1934) оставил четыре книги стихотворений и четыре романа. Главная тема писателя - жизнь ленинградской интеллигенции, столкновение высокой духовности и обыденной жизни. Прозе Вагинова свойственны глубокий лиризм и "карнавализованная" ирония, сквозь которые слышны щемящая боль за судьбу русской культуры. Достоверно и ярко передается атмосфера Ленинграда 20-30-х гг.
Svět podivínů vymetajících antikvariáty a krámy vetešníků, svět sběratelů snů či lidských nehtů, kteří se v jedovaté atmosféře porevolučního Petrohradu pokoušejí ve svých sbírkách zachytit mizející svět. – Poslední Vaginovův román poprvé vyšel až roku 1983.
Konstantin Vaginov (1899–1934) war ein eigenständiger russischer Dichter, der mit der Avantgardegruppe Oberiu verbunden ist. Sein Werk umfasst Gedichte und drei Romane, die er zwischen 1928 und 1931 veröffentlichte. Die von Peter Urban übersetzten Prosastücke sind ironisch-melancholische Tagträume über das sterbende Sankt Petersburg.
Konstantin Vaginov (1899 – 1934) – ruský básnik a prozaik, popredný a svojrázny predstaviteľ ruskej sovietskej postavantgardy a predchodca ruskej postmodernej literatúry, sa narodil v Petrohrade, ktorý bol preňho štvrtým Rímom a pre jeho poéziu a prózu sa stal celoživotnou témou. Jeho otec, žandársky podplukovník Konstantin Vagengejm (Wagenheim), pochádzal z povolžských Nemcov a keď sa začala prvá svetová vojna a v Rusku sa zdvihla vlna patriotizmu a protinemeckých nálad, požiadal o zmenu priezviska: výsledkom poruštenia nemeckého priezviska bolo priezvisko Vaginov. Vaginov patril takmer do všetkých petrohradských poetických združení a krúžkov (Cech básnikov N. Gumiľova, Kruh M. Bachtina, OBERIU a i.). Jeho básnická i prozaická tvorba sa pre svoju ironickosť, zložitosť, nesúdobosť, osobitosť a nezaradenosť do oficiálneho prúdu stretávala s odmietavým postojom angažovanej sovietskej kritiky. Zrejme preto ostal po smrti na dlhé roky zamlčaný, zabudnutý, vyradený z oficiálneho literárneho života až do r. 1989, keď začal v Rusku opäť vychádzať a pre priaznivcov náročnej, experimentálnej a slobodnej literatúry sa stal takmer kultovým autorom. Je jedným z tých ruských autorov, ktorých tvorba predbehla svoju dobu.
