Enter 2

Umenie by mala byť úprimnosť Úprimnosť občas atakuje Umenie občas poteší Slová na úvod... Neviem že prichádza. Vlastne ju vôbec nezazriem, zjavi sa hlasivkami. "Videla som vašu fotografiu. Píšete." O niekoľko dní neskôr jej k narodeninám zverím dvadsaťtri bordových kvietkov boráka lekárskeho, prinášajúceho podľa Avicennu radosť a úľavu srdcu, čistiaceho krv, posilňujúceho nervovú sústavu. Pod krátkou rozopnutou bundou parížskej modrej, popredkávanej dlhými, striebristými štepmi svieti snehobiele priliehavé tričko. Z detailov záhybov okolo pevných, neveľkých pŕs sa dá poľahky vytušiť celé dokonalé dievčenské telo. Nijaké líčidlá, nijaký rúž, nič prederavené. Zrejme na sklonku jedného dňa, v mäkkom svetle vyrovnaného oka, objavila seba samu, niekoho, koho netreba zakrývať. Obyčajné, zdravé, rovné, tmavé vlasy, ani dlhé, ani krátke, vždy iné, podľa toho ako sa nakloní. Zároveň málinko okradnutá dospievaním, akoby sa jej podarilo obísť netrpezlivé roky postupného vývinu, nič vyslovene detské. Možno to bolo aj oblakom dymu, čmudila jednu za druhou. Videlo sa mi, že na mňa hľadí hodinu, než si v poloprázdnom hostinci zložila okuliare a odhalila jednu z najkrajších tvárí...