Dcéra Oľgy a Lea

Meno Věry Weislitzovej je známe najmä v súvislosti s jej manželom Arnoštom Lustigom, no teraz sa predstavuje ako autorka poetických výpovedí o nepoetickej realite. Počas druhej svetovej vojny bola väznená v terezínskom tábore a v roku 1948 odišla do Izraela s Dobrovoľnou židovskou brigádou. Dnes žije striedavo vo Washingtone a Prahe. Jej básnická zbierka, vydaná v roku 1994, bola preložená do slovenčiny Ľubomírom Feldekom, ktorý napísal aj doslov. Texty Věry Weislitzovej sa zaoberajú témou krutosti, ktorú zažili väzni v koncentračných táboroch, nekonečným smútením a spomienkami na príbuzných, ktorí zahynuli. Autorka vyjadruje aj ľútosť nad zmarom ambícií a snov. Jej výrazy sú úsporné a takmer strohé, bez pátosu, no prenikajúce emócie sú silné. Básne sa vyhýbajú bohatým metaforám a sú zamerané na vecné opisy reality, pričom detaily umocňujú absurdnosť situácií. Hoci uplynulo viac než pol storočia od týchto udalostí, ľudská pamäť by mala uchovať ich pamiatku. Vždy, keď sa objaví náznak návratu podobných hrôz, mali by ožiť v kolektívnej pamäti ako memento, aj prostredníctvom básnických výpovedí.