Más información sobre el libro
Téma samozvaného diktátora je typická, možno obsedantná téma v latinskoamerickej literatúre a objavuje sa v dielach mnohých spisovateľov. Kým niektorí autori si pri jej stvárnení volia presný dobový rámec, Márquez ju spracoval po svojom – využil pritom paródiu a satiru, motívy a symboliku smrti, charakteristické pre barokové obdobie. Charakteristický štýl rozprávania, príznačný pre Sto rokov samoty, je zúžený na niekoľko bizarných motívov zo života dosadeného tyrana. Spisovateľ prekvapí hypertrofiou obrazov a scén, v nových a nových obmenách sa hromadia obludné fikcie, krúžením deja a využívaním anachronizmov sa popiera lineárny čas, v ktorom akoby logika nebola potrebná a skutočnosť sa, obrazne povedané, rozpadá na fragmenty. Autor namiesto klasickej priamej reči prechádza z jednej osoby na druhú, spája postavu rozprávača s inými postavami, a vytvára tak zvláštny obraz „reality“. Zároveň v románe nastoľuje otázku moci všeobecne, výrazne zaznieva aj rozmer existenciálny.
Compra de libros
Patriarchova jeseň, Gabriel García Márquez
- Idioma
- Publicado en
- 2009
- product-detail.submit-box.info.binding
- (Tapa dura)
Métodos de pago
Nos falta tu reseña aquí
- Título
- Patriarchova jeseň
- Idioma
- Eslovaco
- Autores
- Gabriel García Márquez
- Editorial
- Ikar (SK)
- Publicado en
- 2009
- Formato
- Tapa dura
- Páginas
- 216
- ISBN10
- 8055119031
- ISBN13
- 9788055119038
- Serie
- Etiquetas
- Ficción, Clásicos, Muerte, Literatura española, Realismo mágico, Literatura hispanoamericana, Vejez, Regímenes totalitarios, Caribe, Literatura Colombiana, Novela sobre un dictador
- Primera publicación
- 1975
- Título original
- El otoño del patriarca
- Calificación
- 3,9 de 5
- Descripción
- Téma samozvaného diktátora je typická, možno obsedantná téma v latinskoamerickej literatúre a objavuje sa v dielach mnohých spisovateľov. Kým niektorí autori si pri jej stvárnení volia presný dobový rámec, Márquez ju spracoval po svojom – využil pritom paródiu a satiru, motívy a symboliku smrti, charakteristické pre barokové obdobie. Charakteristický štýl rozprávania, príznačný pre Sto rokov samoty, je zúžený na niekoľko bizarných motívov zo života dosadeného tyrana. Spisovateľ prekvapí hypertrofiou obrazov a scén, v nových a nových obmenách sa hromadia obludné fikcie, krúžením deja a využívaním anachronizmov sa popiera lineárny čas, v ktorom akoby logika nebola potrebná a skutočnosť sa, obrazne povedané, rozpadá na fragmenty. Autor namiesto klasickej priamej reči prechádza z jednej osoby na druhú, spája postavu rozprávača s inými postavami, a vytvára tak zvláštny obraz „reality“. Zároveň v románe nastoľuje otázku moci všeobecne, výrazne zaznieva aj rozmer existenciálny.